MAJ „PEKNÝ“ DEŇ III. (Roztrieštená Svätožiara)

14. března 2009 v 22:28 | Polly |  séria: MAJ "PEKNÝ" DEŇ
Ak ma niečo neopúšťa, tak je to rozhodne dvojica Owen a Marcus! Buďte kritickí...nechajte ma odísť, kým to ešte má šmrnc ;).
........

Keď otočila kľúčikom v zapaľovaní, chlapec na zadnom sedadle sa začal ešte nervóznejšie hniezdiť a hľadieť do okien na oboch stranách.
aga
Videla na ňom, ako veľmi nechce ísť a vedela, na koho tak veľmi čaká.
Sledovala ho v spätnom zrkadle. Jeho pekná tvár bledla ešte viac, hoci sa zdalo, že už nemôže byť bledší ako obvykle je, ale dojem znásobovali aj husté havranie vlasy.
Myslela si, že nakoniec bude chcieť ísť, predovšetkým, keď zistila, ako doposiaľ žil. V okamihu, keď sa auto pohlo a vyrazilo po ulici, za nimi sa, na podvečernou žiarou zaliatom chodníku, objavil vysoký blondiak. Marcus ho okamžite zbadal a prudko sa obrátil k zadnému oknu, takmer až na sedadle kľačal.

Málo sústredená na vedenie auta, bez slov sledovala, čo sa bude diať.
Blondín udýchane zastal, akiste doteraz utekal. Smutne zdvihol pravú ruku, možno mu chcel zakývať, ale nakoniec ju iba nechal zdvihnutú, dlaň sa mu pomaly, sklamane zatvárala.
Marcus ho dychtivo sledoval. Aj on len zdvihol ruku.
Príliš rýchlo, kruto sa od Owena vzďaľovali.
Po dlhej chvíli, kedy blondiaka už dávno nechali za sebou, sa obrátil a oprel sa o sedadlo. Pery mal pevne zovreté.
Opäť sa pozrela do spätného zrkadla a ich oči, rovnako modré, sa spojili.
"Ja to viem," prehovorila do dusivého ticha v aute. "Tvoj otec mi o ňom rozprával. Veľa" - pokrčila ramená. "Mne to nevadí, je to prirodzené. Skôr sa mi nepáči ten chlapec. Spôsobil ti mnoho problémov."
Čakala, čo jej povie. Ako ho bude prudko obhajovať.
...Nie, on nie je zlý! A ja ho milujem!...
Niečo v ňom sa však zlomilo a on iba zamračene sklopil zrak.
Z pod viečok sa mu spustil vodopád sĺz, tak náhle, až jej prišlo nesmierne ľahké sa rozplakať ako on, čo teraz pôsobil ako malé dieťa, hoci už mal osemnásť.
Ale kto by to na toho útleho chlapca vôbec povedal?! Vo svojej plnoletosti ani len nedorástol do mužnej výšky. Bol nižší ako ona.
Ticho plakal.
Zrazu netušila, čo si s ním počať.
**********
Privrela oči a vychutnávala si náhle ticho. Do galérie dopadali svetlá už len z ulice, cez jedinú pozdĺžnu presklenú stenu, ktorá ich uzatvárala ako hmyz v laboratórnej nádobe. Obrovský priestor, kde zo stien mátožne vystupovali tiene obrovských čiernobielych fotografií, série ľudských tvárí, zotrvával v pokoji, hodinu po výstave, hodinu po veľkej sláve, kedy bola temná miestnosť osvetlená, hlučná a pulzujúca. Uprostred veľkej haly stáli dve červené kreslá, dvaja ľudia popíjajúci víno mali pri nohách pootvárané fľaše a nehlučne, s bohémskym leskom umelcov, konverzovali.
Mladý muž sediaci oproti nej práve zamyslene hľadel na fotografiu, z ktorej vystupovali známe črty - oči mal prekvapene otvorené, trochu vystrašené, trochu nahnevané, trochu rozpačité...more nepochopiteľných emócií pre jeden nečakaný záber.
Uvažoval, ako veľmi ho musí trápiť a zahanbovať, že Sherry jeho fotografiu použila.
"Takže ťa vtedy prekvapilo, že s tebou nechce ísť," nadviazal na poslednú, neplánované načatú tému a vrátil pohľad k nej.
Sedela v kresle napoly zosunutá, v krátkych ružových šatách so zvláštnymi odstávajúcimi rukávmi a akoby mimovoľne si uhládzala, už aj tak dosť hladučké, vlasy zastrihnuté po bradu. Mali cestičku na stranu a v záplave čiernej svietil jeden fialový pruh, ktorý sa jej nehodil k žiadnemu oblečeniu. Bol to veľmi pravidelný rovný zostrih, dodával jej originálny retro šmrnc.
Otvorila oči a bezvýrazne na neho pozrela.
"Začni, prosím, od začiatku," povedal s obvyklou slušnosťou. "Pracovala si v zahraničí ako fotografka, to viem. Potom si prišla k bodu, kedy si potrebovala zmenu, ťahalo ťa to domov, tak si prišla...A?"
Kvôli príliš výrazným, vysokým lícnym kostiam jej tvár dokázala sem tam pôsobiť chladne. Ako teraz.
"Chceš sa naozaj rozprávať práve o tom?!" spýtala sa trocha ostro.
Gerold vyzeral pokojne. Pousmial sa.
"A prečo nie? Máme si toho veľa čo povedať. A môžeme sa celkom slušne podopĺňať. Nemyslíš?"
Črty jej tváre sa náhle uvoľnili. V šere spiacej galérie sa usmiala. Prikývla. Mohli sa vzájomne dopĺňať.
"Keď som vtedy prišla, nebolo to prvýkrát. Už predtým som sa s jeho...otcom...stretla. Vedela som...cítila som...vlastne sa tým ani netajil, aký má k nemu vzťah..."
Rozhovorila sa a Gerold ju sústredene počúval.
O tom, aký je jeho otec, nevedel.
Nedával na sebe nič poznať, ale jeho vnútro sa búrilo v pocitoch zarazenia a ľútosti.
**********
Izbu zalievalo iba svetlo stolnej lampy. Sedel na posteli, medzi plyšiakmi od Owena, ktoré mu už (vzhľadom na vlastný vek) prišli mierne nevhodné, ale hlboko oceňoval, že sa Owen občas takto prejavil a bolo mu jasné, že nič inšie by jeho minimálne romantický priateľ nevymyslel. Jeho meno vytetované na jeho ruke bolo zatiaľ najprekvapivejšie a najkrajšie gesto, inak sa mu v izbe iba kopili plyšové medvede, farebné hady a jeden hrozný plyšový pavúk, ktorého v noci zatváral do skrine. Takto sa vo svojom malom zverinci intenzívne učil na prvú skúšku, ktorá ho čakala na vysokej škole. To, že ho bez problémov prijali hneď po ukončení strednej nikoho neprekvapovalo, išlo predsa o do seba uzavretého šprta Marcusa. S nesmelými očakávaniami uvoľnenejšieho vysokoškolského života začínal študovať literatúru v kombinácii s cudzími jazykmi.
A udivovalo ho, že jeho otec mu bez mihnutia oka zaplatil prvý semester. A bez jediného slova.
Listoval v slovníku, hlboko pohrúžený do nemčiny, keď sa zrazu ozval vchodový zvonček. Okamžite ho vytrhol zo sústredenia. Udivene pozrel na hodiny.
Kto prichádza o 21:37?! A ešte k tomu práve k nim?!
Nerád vychádzal zo svojej izby. Najmenej, keď bol doma otec, pretože stretnutia s ním boli ako stretnutia s nemým prízrakom. Lenže neodolal zvedavosti. Nikto ich nikdy nenavštevoval.
Spustil nohy na podlahu a kým prešiel k dverám a vyšiel na chodbu, typicky marcusovsky už znervóznel, že sa určite niečo stalo.
Oprel sa o zábradlie na poschodí (počul, ako už dole otec otvoril) a po krátkom zaváhaní nehlučne zostupoval po schodoch.
"Takže si prišla," - zachytil otcov hlas.
On niekoho očakával?! ...Už teraz to bolo viac než zaujímavé.
"Veď som ti vravela, že dnes prídem," - doľahol k nemu studeno pôsobiaci ženský hlas. "A stále trvám na tom, že ho zoberiem so sebou. Pokojne už mohol byť pobalený."
Zostupoval posledné schody. Už videl otcov chrbát. Nevidel však cez neho z návštevníka nič viac ako kus bieleho saka a oranžovú kabelku.
"Aha, pozrime sa...takže ty si len tak prídeš, pretože sa ti zrazu zachcelo naprávať škody v našej...pche," - počuteľne zúril, "...v našej rodine!"
"Ty!" - asi chcela povedať niečo horšie. "Chceš mi robiť naprieky?! Ako malé decko! A pritom sa už roky nevieš dočkať, kedy ho niekto odvedie a ty budeš voľný!"
Marcus primrazene stál na poslednom schode a so zatajeným dychom počúval.
Niečo neurčité, azda vnútorný hlások, časť jeho ja, ktoré už za roky cviku v jeho neistom živote, dokázalo dopredu vycítiť moment, kedy sa čosi začne sypať, meniť, alebo rúcať, mu našepkávalo, že ich rozhovor sa týka jeho a bilo na poplach - opäť sa NIEĆO stane!
V tej chvíli žena, akoby vycítila jeho prítomnosť, naklonila hlavu na stranu a on zbadal jej modré oči. Rozšírili sa, keď nimi spočinula na jeho znepokojenej tvári.
"Je krajší ako na fotkách," podotkla.
Jeho otec sa prudko obrátil, pričom od nej odstúpil.
Marcus ju zbadal.
V tom momente by sa v ňom krvi nedorezal.
Kŕčovito zovrel zábradlie, až sa mu zdalo, že ho vytrhne. Ak si niekedy pomyslel, že jeho otec je prízrak, nebolo to nič v porovnaní s prízrakom, ktorého zbadal teraz, keď hľadel do tej dobre známej tváre, do milovaných modrých očí, o ktorých vedel, že už nikdy na neho nepozrú.
A predsa...
"Ma...," skrehnuto, až vydesene, zo seba dostal. "Ma...mami?"
Iba sa na neho nežne pousmiala a akosi ľútostivo pokrútila hlavou.
Pri tom pohybe jej do tváre padli hladké čierne vlasy s prímesou fialovej, ktoré jeho mame nepatrili. Vtedy sa ako tak spamätal, musel dokonca potriasť hlavou a došlo mu, až bolestne sklamanému, že ona nie je jeho mama. Jeho matka mávala dlhšie vlasy, ktoré si nechávala kučeraviť a nebola tak prehnane chudá. Nie, toto bola iba nejaká iná žena, v bláznivých retro šatách, plynulo sa rozširujúcich od krku, ktoré by si na seba jeho mama nikdy neobliekla.
Žena, hoci ich tváre boli takmer identické, razom stratila všetko čaro jeho matky. No z chvíľky, ktorú z nej zažil, ho v sekunde rozbolela hlava.
"Zmizni do izby!" - halu preťal otcov ostrý hlas a ona sa na neho až zlovestne zamračila.
Rozhodne ale v sebe mala niečo...iné.
"Otec, kto to..."
"Choď do izby!" - dokonca dupol nohou o parkety, akoby plašil otravného malého psa.
Marcus sa strhol a automaticky vyšiel zopár schodov vyššie.
"Poďme sa o tom porozprávať!" náhle nedočkavo podotkla žena a bez vyzvania vošla do haly. "Dohodneme sa!"
Jeho otec rozzúrene a rýchlo vykročil ku schodisku.
"Padaj do izby, inak uvidíš!"
"Nevrieskaj po ňom...!" - začul ju, ale to už sa radšej obrátil a cítiac ohrozenie, náhlil sa do svojej izby, kde sa dobre počuteľne zabuchol.
Tam sa však zviezol k dlážke, s uchom prilepeným na dverách. Avšak, hoci sa snažil celú hodinu, cez rozrušený tlkot svojho srdca a fakt, že sa zatvorili v obývačke, nepočul nič.
Pri presiahnutí druhej hodiny to vzdal. Skončil zvalený na boku v posteli, medzi plyšiakmi a učením a pokúsil sa logicky uvažovať, kto je záhadná žena.
Keď sa upokojil a vyjasnil si myseľ, došlo mu, že to môže byť jedine sestra jeho matky. Lenže veľa o nej nevedel, pretože v podstate nebola súčasťou ich rodiny. Poznal holé a malé fakty, že bola o niečo mladšia a celé roky pracovala v zahraničí - uchytila sa ako fotografka pre nejaký módny dom. A volala sa Sherry. A tam to celé končilo. Nikdy ju nevidel. Nikdy nebola podstatná, pretože jednoducho žila niekde úplne úplne inde.
Niekde do nechceného polobdenia a polorozmýšľania, s klipkajúcimi viečkami, mu opäť prudko vrhol otec, ktorý si očividne slová na tento rok vyčerpal jediným večerom.
Dvere jeho izby sa prudko otvoril a nepríjemne ho vytrhli z letargického stavu. Rýchlo sa na posteli posadil a zmätene na neho žmurkal.
"Baľ sa!" povedal.
Nech spolu s tetou preberali čokoľvek, ešte stále mal z toho zdvihnutý adrenalín.
Marcus na neho vyvalil veľké oči, akoby zle počul.
"PROSÍM?!" vyrazil zo seba.
"Hovorím ti - baľ sa!" okríkol ho.
Marcus vstal. Rozkrútila sa s ním izba, ale prinútil sa udržať sa na nohách.
"Nerozumiem," pípol.
"Čomu na tom nerozumieš?! Tvoja teta sa ponúkla, že sa o teba postará! Evidentne sa jej nepáčilo, čo sme z teba spravili!" - zúžil oči.
No iste! Čo ste zo mňa spravili?! Skôr, čo ste SO MNOU spravili! Čo si TY spravil! - pomyslel si Marcus, ale nedovažoval sa povedať to nahlas.
"Ale tati...," popletene habkal, "...to...to nejde len tak...to..."
Urobil krok k chlapcovi a Marcus, načisto zmätený, zacúval.
"Ale no tak, Marcus!" zasipel po ňom, úlisne a nepríjemne, ako had. "Nehovor mi, že si celé roky nečakal práve na tento okamih?! Nie si rád, že ťa odtiaľto konečne niekto chce zobrať preč, ty malý nevďačný fagan?!"
Ublížene k nemu vzhliadol.
Áno, vlastne zbožňoval roky, kedy na neho nerozprával.
A...áno...
"Áno...," šepol. "Chcem. Vždy som chcel..."
Nastalo nedlhé, ale o to ťaživejšie i trpkejšie, ticho. Hľadeli na seba, krátko zarazení pravdou, ktorú konečne vyslovil.
Chcel som- vravel si Marcus v duchu - Ale pevne dúfal, že raz odíde s ním. S láskou svojho života.
"Ale...," nesmelo začal.
"Ale ČO?!" opäť kričal, až sa Marcus strhol. "O čo ti ešte ide?! O toho tvojho buzeranta?!"
"Ak je to ďaleko...", znova sa pokúsil protestovať.
Ak je to ďaleko, ak ich to rozdelí...! - Nebolo možné ani predstaviť si to.
"Je to dosť ďaleko, synček!" fľochol mu do tváre.
Obrátil sa a vykročil k dverám, pričom Marcus v náhle panike, utekal za ním.
"V tom prípade...!", vykríkol. "Ja nemôžem!"
Opäť sa k nemu otočil a dokonca ho od seba jednou rukou odsotil, čím ho prinútil znova pred ním cúvnuť. No Marcus, akoby si to ani nevšimol, zasa len skríkol:
"To nejde! Ja nejdem!"
"Tak ty si ešte budeš vyberať, hej?!"
Jeho otec celý očervenel od zlosti.
"Tak vieš čo?! Som rád, že konečne vypadneš! A ty BUDEŚ MUSIEŤ, chlapče! Od teraz ti totiž nezaplatím nič, čo budeš potrebovať do školy, nech si ťa zoberie na zodpovednosť ona! Ja CHCEM, aby si išiel!" - prestával sa kontrolovať, možno mu pôvodne ani niečo natoľko kruté vykričať nemienil, ale stalo sa a každé jeho nezmyselne vyrieknuté slovo ho rezalo ako žiletka. "Zbaľ sa! Vypadni! Povedala, že o dva dni si po teba príde!" Marcus zhrozene krútil hlavou. "Nekrúť hlavou! IDEŠ! Musíš, pretože si práve oficiálne vyhodený z domu! A ja...ja..." - zadýchal sa, ale už otváral dvere a obrátil sa na odchod. "Ja už konečne...konečne..." - stúpol na prah a cez rameno tichšie dodal, "...stratím všetky spojenia s touto rodinou...!"
A zatreskol dvere.
Marcus na ne hľadel ako obarený.
Sotva dýchal úzkosťou.
Čo to znamená : plnoletosť?! - akosi z cesty mu napadlo, pretože sa zacítil, akoby bol stále iba dieťa - Uvedomil si, že nič nemá a je ľahké podkopnúť mu nohy. Pretože je na ňom závislý.
Obrátil sa k posteli. Prešiel k nočnému stolíku a trasúcimi sa rukami chytil mobil.
Vyhodený z domu...
Ťažko dosadol na okraj postele a priložil si ho k uchu.
Za krátko sa ozval rozospatý hlas.
"Áno, anjelik?" - zazíval.
Marcus prázdno hľadel pred seba.
"Owen?" rozrušene ho oslovil. "Myslím...že máme veľký problém."
Na druhej strane sa ozvalo šuchotanie prikrývky, ako sa rýchlo dostal do sedu.
"Ále, do riti!" - okamžite znel čerstvo. "A posledné mesiace vyzerali tak ružovo...No rozprávaj!..."
**********
Marcus nechápal, prečo sa s ním chcel stretnúť na Zodiakovej ulici blízko Centra a nie na obvyklom mieste, proste pri ich dome. Momentálne by dal všetko za šálku čaju, ktorý by mu Owenova mama Eilleen spravila a aj napriek zamračenému pohľadu Owenovho otca (ktorý neskrýval svoju alergiu na zženštilého milenca svojho syna), by si k nemu v kuchyni prisadla a kým by jeho priateľ zišiel dole, spýtala by sa ho, ako sa má a či mu čaj chutí. Ale ešte predtým by ho, už medzi dverami, milo pohladila po hlave, akoby bol šteniatko.
Teraz však iba postával pri malej kamennej kocke, ktorá bola asi kedysi obchodom a s rukami založenými na hrudi sa triasol od zimy. Iba pred malou chvíľkou sa rozpršalo, na čo, po prebdenej noci, reagoval pocitom, ktorý by sa dal charakterizovať zvolaním: Ešte aj TOTO?! Krémovo žltý sveter už mal do nitky premoknutý a nebyť toho, že bola nedeľa ráno, takže aj Centrum bolo viac menej vyľudnené, cítil by sa tam, osamelo stojaci na chodníku a dobrovoľne moknúci, riadne potupne.
Z nudy sledoval zatvorené obchody, počúval šepot dažďa, ktorý mu prišiel rovnako nepravidelný ako tlkot jeho srdca a tak túžobne čakal na Owena, až si nevšimol, keď skutočne prišiel.
Ak si niekto myslel, že by ich vzťah mohol po dvoch rokoch prerásť do zvyku, tak asi stále nepochopil pravú povahu Marcusa, ktorý bol navždy a bezhranične vďačný za osobu, ktorá ho milovala a Owena, ktorý sa azda ešte aj teraz občas spytoval, keď hľadieval do jeho oddaných očí, čím to je, že našiel až nenásytné zaľúbenie v tomto krehkom chlapčekovi.
V jednej sekunde sa zmrznutý Marcus otočil a vpadol Owenovi rovno do náručia. Ani mu nemusel vzhliadnuť do tváre, tie ruky, aj spôsobom, akým ho objímal (pevný a majetnícky) dokonale poznal. Okamžite ovinul vlastné ruky okolo jeho pása (jemne a vždy dosť voľne, akoby hrozilo, že ho bude príliš tlačiť, čo asi ani nebolo možné), uľavilo sa mu (prešla ním zima, ale tentokrát zo sily okamihu) a takmer bezvládne sa nechal odtiahnuť do šera vedľa pustého obchodu.
Okamžite zacítil jeho pery. Otvoril ústa, aby sa k nemu mohol dobiť Owenov jazyk a s prižmúrenými očami sa najprv iba prudko bozkávali. Tušil, že Owen mu asi vynahrádza včerajší večer, kedy mu nemohol nijako pomôcť, iba mu povedal: "Ráno to preberieme."
Keď od seba po dlhšej chvíli oddelili pery, Marcus sa takmer zadýchal (takto ho skutočne obvykle nevítal...teda, niekedy aj chcel, ale vtedy Marcus dokázal zvriesknuť uprostred ulice a schovať sa mu aj za strom...bývalo to oveľa komickejšie a jednoznačnejšie, akoby mu dal jazýčkovú pred ľuďmi. Owen ho atakoval zavše iba preto, aby jeho smiešnu reakciu videl) a konečne sa na usmiateho Owena pozrel.
V tyrkysovo bielom pruhovanom tričku, s neodmysliteľnou ofinou cez oko, ktorá mu dnes trčala z pod šiltovky, pôsobil hravo a uvoľnene, akoby ani nevnímal náhlu jeseň aj so svojou neodbitnou zimou.
"Mám návrh," - zazubil sa. "Utečieme spolu. Alebo ťa proste unesiem! Zmizneme niekam, kde nám už nikto nebude stáť v ceste a nebudú tam ani potrhlé Irmy a blázniví rodinní príslušníci. Nebudú po tebe pátrať. Si plnoletý."
Marcus sa prinútil pousmiať, hoci nedokázal pochopiť, ako sa Owen môže zabávať.
Nechal si pre seba, že sa začína cítiť, akoby stál na okraji priepasti.
Ktorá mala oddeľovať ich dvoch.
"Ale no tak, anjelik, nebude to trvať dlho...možno len zopár nocí, kedy ťa nebudem zohrievať ja...a dúfam, že ani nikto iný!...a opäť budeme zavesení jeden do druhého."
Jeho hlas znel živo a veselo. Dokonca očividne aj dobre spal.
Marcus sa už nedokázal opäť usmiať. Hneď, ako sa o to pokúsil, jeho výraz prešiel do mrzutého úškľabku. Nechcelo sa mu veriť, že situáciu berie na ľahkú váhu.
"Owen, ja si...myslím, že...," bez nálady prehovoril, "nie je na mieste...aby..."
"Zachmúrený anjelik," - zasmial sa Owen, stiahol si šiltovku a narazil mu ju na mokré vlasy.
Marcus sa už neovládol, hoci zaspolupracoval, keď si ju s výkrikom: "Veselý Diablik!" - vynervovane strhol z hlavy.
Prudko k nemu vzhliadol.
"Prepáč, Owi...," rozrušene vydýchol, "ale ja nedokážem žartovať, keď si ma chce teta Sherry odvliecť preč z Peculiaru. Vieš dobre, že sme si už svoje preskákali a práve teraz, keď je medzi nami všetko v najlepšom poriadku a ja začínam študovať a ty...," - Marcus zrazu zarazene zmĺkol.
Krátky, no temný tieň, ako havran nad stráňami, preletel Owenovými zúženými očami.
"Pokojne povedz - a ty sa len tak flákaš, nechce sa ti robiť, ani učiť sa...!" - stále sa usmieval, ale z hlasu mu vyznieval sarkazmus.
Marcusom prešla ľútosť, ktorú na ňom aj bolo vidno. Rýchlo mu pás ovinul rukami a pritisol sa k nemu.
Nemienil mu vyčítať nič (na to má rodičov), hoci sa predsa stalo niečo, čo mu nedokázal odpustiť.
Owen skončil s tenisom.
Presnejšie povedané - Zlostne trénera hodil do antuky, potom po ňom hodil ešte raketu a s výkrikom: "Rozkazuj si doma svojej starej!" navždy skončil so športom, ktorému sa venoval od mala.
Tennis predstavoval jeho najistejšiu, prakticky zabezpečenú, budúcnosť a Marcus mu to nevedel odpustiť, pretože mu bolo jasné, že raz svitne deň, kedy to Owen bude trpko ľutovať. No nikdy mu nič nepovedal. Zahryzol si do jazyka dokonca aj vtedy, keď s tým Owen prišiel, pretože raz preto trpieť bude, tak na čo mu to predhadzovať pred oči? A to ho trápilo najviac.
Owen sa sklonil a namiesto malého hašterenia, ktoré by teraz obvykle nasledovalo, Marcusa krátko pobozkal a konečne o čosi vážnejšie povedal:
"Sľubujem ti, že s tou kozou dlho nebudeš!"
"Nehovor jej - koza!" - pohoršil sa Marcus. "Ona ma prišla zachrániť!"
Prišla ho zachrániť a on si vravel, že má byť vďačný.
A pri tom prázdnom slove to celé končilo.
Owen, akoby ho prepočul. Chytil ho za ruku a ťahal ho z bezpečného šera starého ošarpaného obchodíka.
"Vlastne som rád, že si s tým začal, pretože ti chcem vysvetliť, prečo nie som rovnako zrútený ako ty."
Vyviedol ho na chodník. Marcus si s ním okamžite rozplietal prsty, aby ich niekto nezbadal. Owen na to reagoval tichým protestom, kedy mu trocha bolestivo stisol kĺby prstov, čím mu zťažil ich rozpojenie. Marcus mu na to nič nepovedal. Dnes bolo všetko akési pochmúrne a nedobré.
Owen mu teda zatlačil ruku na chrbát a obrátil ho k malému obchodu.
"Pamätáš sa, ako som ti hovoril, že mi otec založil účet, do ktorého vrazil väčší obnos peňazí? Teda - že sú to MOJE peniaze?"
"Samozrejme," odvetil Marcus.
Jeho rodičia, obaja vzdelaní a pomerne úspešní v zamestnaniach, prijali oznámenie svojej čiernej ovečky o ukončení rozvíjajúcej sa tenisovej kariéry oveľa úzkostlivejšie ako sám Marcus.
Spojili účet, na ktorom mu šetrili na život a účet, na ktorom mu šetrili na vzdelanie, pričom vyložili na stôl novú bankovú kartu, s podmienkou, že si má vybrať a zaplatiť si peniazmi súkromnú vysokú školu, hoci aj najdrahšiu, len nech sa ďalej vzdeláva a nie je povaľačom.
Owen sa teraz opäť prehnane zubil a s vystretými rukami ukazoval k polorozpadnutej kamennej kocke.
"Investoval som ich!" hrdo vyhlásil a šklbalo mu hlavou smerom k obchodu.
Marcus zhlboka dýchal studený vlhký vzduch a sledoval svoju sinavú tvár v odraze špinavého výkladu.
V zle predtuche sa spýtavo pozrel na svojho nezdravo nadšeného priateľa.
Owen päsťou zatrieskal na sklo výkladu, pričom sa Marcus čudoval, že sa nerozsypal a na to nahlas vyriekol jeho najčiernejšie obavy:
"Kúpil som obchod!" - Owen sa vytešoval pred svojou barabizňou bez zjavnej hodnoty. "Ešte nemám kľúče. Inak by som ťa zohrial vo vnútri...a nielen to!" - koketne na neho žmurkol. "Pomôže mi ho rozbehnúť kamoš, čo už má zopár rokov music shop. Chalani - Noland a Jerome - budú musieť makať, ak si vážia moje priateľstvo, premaľujeme ho a urobíme nové drevené výlohy.
A vieš, čo v ňom budem predávať?!"
Owen ho s postupne sa rozširujúcimi očami pobádal k hádaniu.
Zhrozený Marcus skrehnuto pokrútil šijou . Ani si nebol istý, či to chce vedieť.
"Bude to môj obchod s ťažkými topánkami!"skríkol to ako nejaký reklamný slogan a doslova zaelektrizoval vzrušením.
Marcus tušil, že by bolo lepšie, keby sa to ani nedozvedel! Teraz iba rozochvene vydýchol, ani si predtým neuvedomil, že zadržiava dych a jednou rukou si roztržito uhladil mokré vlasy. Urobil neistý krok vzad.
"Mal si...mal si ísť na výšku...," sklamane zašepkal. "Ty...Owen...," habkal , "...podal som ti prihlášky...Šesť!"
Owen k nemu rýchlo pristúpil a keďže vedel, že teraz by na objatie na verejnosti reagoval ešte citlivejšie, iba mu rukami zovrel ramená.
"Nebuď naivka, anjel, mňa by nezobrali..."
"Na súkromné," ako v polosne vydýchol Marcus.
"Nemám na to!"
"Učili by sme sa...spolu..."
"Vyliali by ma! Postaral by som sa o to! ...Zlato!" - zatriasol ním, čím ho prinútil pozrieť sa na neho. "Čo to nechápeš?! Práve vďaka môjmu obchodu je pobyt u tej...u tvojej tety...iba dočasná záležitosť. Keď mi začne zarábať, postarám sa o teba ja! A ty zatiaľ študuj!" - povzbudivo sa na neho usmial. "V tomto vzťahu si ty ten múdry a ja ten pekný."
Marcus mu nedokázal kaziť očividnú radosť z najväčšej chyby, akú kedy spravil a radšej, akoby sa sílil do veselšieho výrazu, priamo na ulici ho objal a schoval si tvár do jeho mokrého trička.
Cítil, ako ho Owen chlácholivo hladká po chrbte.
Výnimočne, azda prvýkrát v živote, z neho nezískal pocit podpory. Skôr mal strach, že čím vzdialenejší mu bude, čím menej mu bude dohovárať, čo by mal a nemal robiť, tým viac nerozvážností, až šialeností, bude Owen, zaslepený náhlou finančnou nezávislosťou, stvárať.
Aj Owen ho teda svojím spôsobom potreboval.
Neuveriteľné - pomyslel si v objatí, ktoré sa z jeho strany menilo takmer na úzkostný kŕč.
Menia sa.
Obaja?
Alebo iba on?
To mal čoskoro zistiť.
**********
"Pekný kvietok, ten jeho...," - Gerold sa krátko zasmial a odpil si z práve naplneného pohára vína. "Ako sa volá?"
Pozrela na neho s iróniou v očiach a pobavene sa usmiala, pohojdávajúc prekríženou nohou v ružovej lodičke.
Zopár sekúnd skúmala jeho tvár v šere galérie. Najvýraznejší bol na ňom nos, veľký a trochu krivý, kvôli ktorému nikdy nemohol byť vyslovene krásny. Pre tmavé vlasy s tým svojím nosom vyzeral ako talian alebo žid, alebo niekto iný, kým vôbec nebol.
A dobre vedel, že ten..."Ako sa volá?"...má meno Owen.
Zrazu jej ruka s pohárom klesla pozdĺž kresla a zostala uvoľnene visieť, sotva jemné sklo držala. Pohľad sa jej zatiahol rúškou zamyslenia, keď sa zahľadela kdesi bokom od neho.
"Vieš...," pomaly prehovorila. "Videla som jeho fotky. Zopár. A predsa som nečakala, že bude taký milý, pekný... a zraniteľný."
Keď sa ani po dlhšom mĺkve nedočkala reakcie, opäť prešla pohľadom k nemu.
Iba sa neveselo usmial.
"Ani ja," podotkol. "Ani ja som to nečakal."
**********
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama