koncert: DEPECHE MODE (Stretko s Legendou)

10. března 2009 v 21:54 | Polly |  Zápisky v denníku
VIDELA SOM HO! BOLA SOM TAM! POČULA SOM HO! ... Ale pekne po poriadku.
Splnil sa mi životný sen a jeho počiatok datujem od pol štvrtej, ked som pred Polusom čakala na Jerryho (nášho fotografa, ak ste si náhodou ešte nevšimli;). Jerry meškal [ako vždy] a ja som bola bez mobilu, čiže ako bez ruky. Keď sa jeho meškanie natiahlo na 20 minút, už som sa obzerala po zbiehajúcich sa depešákoch a hľadala si skupinku, ku ktorej sa pripojím, zatiaľ čo som sa vyžívala v predstavách ubližovania Jerrymu. Vravela som si, že ho kopnem, ak sa objaví. Objavil sa. A ja som sa mu vrhla okolo krku...
[pokračovanie v Celom článku >>>


Do piatej sme čakali pred Interom. Boli sme jedna veľká, veselá, úpalom chytená skupinka [ty a jerry ste veľká skupinka? ;) ], veď slnko pražilo a farba depešákov je čierna.
Že si idem skutočne vypočuť depeš som si začínala uvedomovať, až keď nás konečne pustili na štadión a strhol sa prekážkový beh za najlepším miestom. Jerry mal zrazu krvou podliate oči a podľahol davovej psychóze. Schmatol ma za ruku a ozlomkrky sa rozbehol smerom k pódiu. Ja som iba jačala a poletovala za ním vo vzduchu ;).
Záchvat chytil dvakrát a nakoniec sme skončili napravo od pódia medzi Maďarmi a drzými Čechmi, čo bolo podľa Jerryho "lepšie miesto". Česi si v stiesnenom priestore posadali na zem a na drzovku fajčili jednu od druhej. Ale nič proti Čechom, keď sme spoločnými československými nadávkami sťahovali z vyvýšeného miesta "holku", čo clonila 20tim ľuďom, boli sme zrazu jedna veľká rodina.
Koncert mal začať o siedmej. O pól na pódium vybehli predskokani Sunshine, príjemne "sunshineová" kapelka a my sme si vraveli - Nóóó fajn. Začnú načas!
HA!HA!HA!!! Bol to iba začiatok utrpenia.
Po Sunshine a krátkej prestávke, kedy Jerry smažil pri nekonkrétnej hudbe z reprákov, sa zrazu zjavila kapela, o ktorej som si najprv z trucu nechcela nič zistiť. Ale dobre! Sisters of Mercy! HELP! Metalovo-rocková hrúúúza pred Depeche Modeom?!!! Metal beriem... ale toto???!!! S úspechom šírili mexickú vlnu podráždenia. A nie a nie skončiť! Dav začínal byť naozaj otrávený. Bolo nás tam vyše 30 tásíc, Sisters of Mercy sa páčili iba jednému Maďarovi za mnou... a čakali sme takmer do pol desiatej!!! (Jedno plus: dobre som sa opálila a zhodila som pol kila) [:DDDDD rehoooot :DDD]
...Tma nechala famózne vyniknúť fialovo-červenú žiaru. Inter zaburácal! Zrazu zadunela "A Pain That I´m used To" - tak si viete predstaviť ten nadupaný nástup! Z Davea Gahana som nevidela ani vlasy, pretože všetci predomnou začali skákať a spievať ako blázniví.
V jedinej sekunde sa zabudlo na všetky mrzutosti z čakania.
Z najnovšieho albumu (Playing the Angel) nám darovali "Suffer Well", "Precious", "John the Revelator" a moju obľúbenú bizaaare "Nothing´s Impossible".
Každou piesňou bola nálada euforickejšia a aj keď som bola stlačená ako šunka v žemli, koncert som celý pretancovala! Na ničom mi viac nezáležalo a už ma ani nič netrápilo.
Žiadne precítené slaďáčiky sa nekonali, Dave sa dorútil plný rock-energie a postupne odhadzoval košeľu, vestu... až skončil do pol pása vyzlečený.
Keď som porušila všetky fyzické prekážky svojho tela, kde tu som ho aj zahliadla.
Vychutnali sme si "Walking in my Shoes", "In your room", "PERSONAL JESUS" (wooow), "Question of Love"...
Najviac na mňa zapôsobila extra-rockovo prevedená "I FEEL YOUL" - hudobný orgazmus... a asi nie len môj HE HE!
Vyplazujem jazyk iba na týpka, čo povymýšľal zábery na veľkoplošných obrazovkách. Ja neviem,a si som naivná, ale podľa mňa sú na to, aby aj ľudia v najvzdialenejších radoch presne vedeli, čo sa deje na pódiu. Lenže v kľúčových okamihoch (keď štadión zahučal, akoby Dave vzlietol) my sme sa dočkali akurát abstraktného obrazca...
Ale aj napriektomu som na Touring the Angel asi mala nejakého súkromného Angel-a, pretože som VIDELA jeho legendárnu otočku! Chytil mikrofón a rotoval po celom pódiu ;).
Jerry to prepásol. Sľúbila som mu, že mu ju niekedy predvediem s metlou.
Na Andyho Fletchera som mala prevažne dobrý výhľad... aspoňže tak! Celkom ma prekvapilo, že Martin Gore (klasicky - oblečený proste v ČOMSI... v čomsi chocholatom), spieval samtoný až trikrát. Vďaka bohu, strelil moju srdcovku "Home".
Bolo hrozné počuť, ako Dave vraví: "Goodbye!" - a už ani nevravím o "tichu" a tme, ktoré následne nastali.
"Depeche Mode! Depeche Mode! Depeche Mode!" - štadión skandoval.
Najprv nastal krátky všeobecný údiv. Vyšiel iba Martin Gore a zaspieval. "Martin Gore! Martin Gore! Martin Gore!" - skandoval štadión.
A tak vyšiel celý DM a Dave zaspieval niečo, čo som nepoznala ani ja. A to som malá sestra vychovaná veľkým bratom, ktorý na nich fičal asi od 15ich a postupne mi celé roky predával svoje dedičstvo...hm...som patetická... [nie si, a aj keby noačo] Vzdelanie som si rýchlo doplnila. Bola to prastará "Leave in Silence" z albumu "Photographic".
A znova: "Goooooodbye!" A ďalšie vyvolávanie skupiny. Celý koncert nakoniec zaklincovali s "Never Let Me Down Again". Potom sa pochytali okolo ramien a venovali nám nádhernú kľaňačku. Dojímavé!
Ja a Jerry sme lietali v nebesiach... a s nami bez pochýb aj všetkých 30000 depešákov.
Bola som zlisovaná, dehydrovaná a vyčerpaná... A tak šťastná, že sa to slovami ani nedá opísať. Práve dnes (12.06) som čítala v novinách, že išlo o hudobnú udalosť storočia.
Súhlasím! A cítim sa výnimočne, že som ju zažila na vlastnej koži. Depeche Mode ma sformovali. Depeche Mode totiž majú schopnosť ľudí formovať.
Videla som v telke davy na štadióne ako spolu s Daveom mávali rukami... a s príchuťou neskutočna som si vravela - Mávali sme rukami s vami. Priamo tam! Bol to KONCERT môjho ŽIVOTA!
 

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama